Dlhá noc Štedrého dňa

Autor  |  0 Comments

Byť chorá na Štedrý deň je fakt peklo. Nemôžete si užiť atmosféru, vychutnať si skvelé jedlo a keď sa už neviete tešiť z iPhonu, na ktorý ste tak dlho čakali, tak je to vážne končená. A presne toto sa stalo mne…

Pár dní pred minuloročnými Vianocami som ochorela, snažila som sa piť zázvorové čaje, jesť prírodné i syntetické vitamíny, antibiotiká som užívala na minútu presne, ale napriek tomu sa mi riadna chrípka nevyhla. Skončila som u lekárky s plnou taškou liekov. Do poslednej chvíle som čakala na vianočný zázrak – niečo v štýle, že si sadnem za štedrovečerný stôl a choroba zmizne. Nič také sa nestalo, večeru som doslova pretrpela. Bolo mi hrozne ľúto mamy, ktorá sa tak snažila, aby sme my dve mali prekrásne sviatky i bohatú „štedrú“ večeru. Ja som však bola ako v mrákotách… Popravde, ako som si vlastne rozbalila darčeky ani neviem. Našťastie sme sa museli trošku ponáhľať, pretože mamina šla do práce na nočnú zmenu. Vedela som čo ma nasledujúce hodiny (i dni) čaká… Hrubá deka na sedačke, litre čaju prekladané nejakou tou tabletkou a „tri oříšky“ v bedni. Hm, ideálne…

Mama už odišla za pacientmi, ja som osamela a odrazu som začula, akoby niekto zazvonil. Mávla som rukou, to sa mi zdalo… Lenže zvonenie sa opakovalo, cŕŕŕń a cŕŕŕn! Nahla som sa z okna, naštvaná, koho návšteva si zo mňa – na pokraji síl – chce urobiť vrátnika. Hľadeli na mňa dva páry priateľských očí. Moji kamoši!

  • Áhoj, hoď nám kľúče! Hlásil David so sebe vlastnou samozrejmosťou.
  • Si chorá, môžeme ísť ďalej? Opáčil trochu menej smelší Lukáš, ktorého mi David predstavil len nedávno.
  • Ja-jasné… prosím, otvorte si, nech nemusím do tej zimy – povedala som a hodila im kľúče.

Horúčka-nehorúčka, rýchlo som upravila obrus i deku, do vreciek od župana schovala použité vreckovky, hodila na seba pár kvapiek nového parfumu a už ktosi klopal na dvere.

  • Ako ste sa sem? Čo vám to napadlo…? To je super! – jachtala som prekvapene.
  • Počuli sme, že budeš sama, tak sme sa dovalili…, len tak prehodil David.
  • A vaši? Veď Štedrý deň je sviatok rodiny?! – bola som prekvapená ako dokázali zaklincovať svoju rodinu a prísť k maródovi… Prísť… KVÔLI MNE?!?!
  • Vôbec nerieš! Povedali sme si, že by ťa to potešilo, počuli sme, že budeš sama. A na Štedrý večer nemá byť nikto sám. – hádzali argumenty jeden za druhým.

Sedeli sme a ja som ich ponúkla svojím karamelovým čajom. Chutil… Odrazu som mi bolo o čosi znesiteľnejšie. Kamoši sa snažili, aby som sa cítila lepšie – predháňali sa v príhodách, vtípkoch, srandičkách. V televízii prešla „Popelka“, aj ďalšie rozprávky i filmy… a my sme sa stále a stále rozprávali. O všeličom, o ničom. Ak sme vypili konvicu čaju, uvarila som ďalšiu. Môj karamelový čaj a vanilkové rožteky i ďalšie koláčiky mojej mamy slávili úspech. A neskôr i kapustnica či šalát…

Bola to čarovná noc. Čistá, priateľská, vianočná, zázračná… Ja už som sa necítila tak zle a našla som pravé vianočné kúzlo. Keď vás má niekto rád len preto, že ste. Keď vás chce potešiť, pretože si myslí, že by vás to potešilo. Keď nechce, aby ste boli sami, pretože (nielen) na Vianoce nemá byť človek sám…

Chalani odo mňa odchádzali o pol siedmej ráno! Ak by nehrozilo, že sa má mama vrátiť z práce, snáď by sme sa spolu aj naobedovali. Zrejme sme všetci traja prvý sviatok vianočný viac-menej prespali, ale myslím si, že naň spomíname radi. Vianočný zázrak… neviem… možno. Pre mňa jeden z najkrajších a najnevšednejších Štedrých večerov, aké som zažila…

 

Páči sa ti článok? Zdielaj ho ďalej...
Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInPin on PinterestEmail this to someone

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *