Kľúč k našej láske

Autor  |  0 Comments

„Ešte stále tu je…“ – skonštatovala trochu smutne a na svoj vkus aj priveľmi nahlas. Samú seba presviedčala, že musela ísť práve tadiaľto. Pravdaže, ak by sa to dalo, šla by inou trasou. Hm, koho chce oklamať, nešla. Chcela vedieť, či tam ešte „ich“ zámok, na Moste zaľúbencov, je. BOL. Letmo sa ho dotkla. Nadýchla sa sviežeho vzduchu a v myšlienkach sa vrátila o pár mesiacov vzad…

Chodila po meste ako splašená, pretože chcela vyhrať tú blbú súťaž, vďaka ktorej by získala nielen krásnych 500 eur, ale aj prázdninový kurz v Letnej škole fotografie, nehovoriac o významnom plus na prijímačky na výšku. Cvakala foťákom – sledovala ľudí, ich tváre, výrazy uponáhľaných mám vracajúcich sa z práce, zaľúbencov, ktorí sa držia za ruky a nevnímajú nikoho a nič navôkol, fragmenty historických budov, vtáky vo vzduchu a… Zaujímavý chalan. Stlačila spúšť a opäť a zas a zas. Mala rada ten cvakajúci zvuk. Cítila sa dôležito. Au, všimol si, že si ho fotí.

„Hej, slečna, toto sme si nedohodli!“ hovoril naoko nazlostene, šermoval rukou pred fotoaparátom, ale jeho oči sa smiali. „Nie som predsa žiaden ten, fotomodel, či čo,“ milo sa usmial a aj jej sa dvihli kútiky pri tejto nevinnej spomienke. Bol taký milý, bezprostredný, na nič sa nehral. Chalanská verzia „dievčaťa odvedľa“. „No, ale keď už ma fotíte, tak by som sa mal predstaviť, som Matúš.“ „A ja som Linda,“ povedala a namiesto pusy naňho namierila foťák a stlačila spúšť. „Teší ma,“ spolupracoval a zazubil sa do objektívu.

Podvedome sa načiahla za foťákom, ktorý máva na krku, hoci teraz tam nebol, a nespokojne pohodila hlavou, aby tú spomienku zo seba striasla. Všetko si pokazila, tak sa s tým zmier, dokelu! Vravela si v duchu, ale nebola úspešná… Takmer narazila do pouličnej lampy a opäť sa jej do mysle vtlačila spomienka ako sa pri nej z roztopaše dvakrát otočil a ledabolo sa jej spýtal, prečo sa skrýva za fotoaparát. „Ja sa neskrývam,“ dodala naoko urazene. „Fotím rada. A navyše hľadám vhodný materiál, s ktorým by som uspela v súťaži.“ A ani nevedela ako, odrazu mu vysypala, ako veľmi jej bodne 500 eur a najmä prázdninový kurz – ďaleko od rodičov, otravnej mladšej segry a trafenej babky. „Ale stále nemám vhodný materiál, iba sa tak potulujem a hľadám a hľadám…“ Opäť sa naňho zadívala a stlačila spúšť. „Mám nápad! Poď, niekam ťa vezmem!“ Nadšene zvolal a o chvíľu ju už ťahal mestom, cez veľký park, až kým neprišli k obrovským dverám starého kaštieľa. „Ale veď, tu je…“ Ani nestihla dopovedať vetu, už im ktosi otváral.

„Matúško, ahoj!“ „Dobrý, teta Irenka, som tu s kamoškou, môžeme ďalej?“ pýtal sa, ale pritom pokojne vchádzal dnu. „Čo sa stalo, že si nás prišiel mrknúť?“ naoko ho kárala trochu korpulentná dáma oblečená v bielom. Doktorka? Sestrička? Lekárnička? „Kamoška by si potrebovala niečo nafotiť a tu je toľko zaujímavých zákutí. Nepoznám v meste lepšie a krajšie miesto.“ „Dobrý deň,“ nesmelo hlesla a rukou zodvihla fotoaparát, aby potvrdila slová svojho „únoscu“. „Tak dobre, len nech vás riaditeľka nezbadá,“ dodala Irenka šeptom a sprisahanecky na nich žmurkla. „Sľubujeme,“ zasalutoval Matúš a už ju ťahal preč. „Ak tu niečo pre tú svoju súťaž nenájdeš, tak zožeriem kefu.“ „Ale veď toto je domov dôchodcov?“ Oponovala mu trochu zhrozene. „No a? Tí ľudia majú len vrásky, nie sú to strašidlá! A je tu perfektný pôjd, totálna nostalgia, niečo pre talentované fotografky. Poď, povolaj svojho kamoša do služby, už som dlho nepočul ako cvaká spúšť,“ usmial sa, až sa jej podlomili kolená.

 

Ako sa bude vyvíjať príbeh našich hrdinov ďalej? Kedy a ako padne prvý bozk? Vyhrá Linda súťaž? A čo sa vlastne stalo, keď nad symbolom ich vzájomnej lásky z Mostu zaľúbencov smútila? Vrátia sa k sebe?
Pokračovanie príbehu ti ponúkneme už o týždeň!

 

 

Páči sa ti článok? Zdielaj ho ďalej...
Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInPin on PinterestEmail this to someone

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *