Malý štvornohý uzlík

Autor  |  0 Comments

Môj malý-veľký vianočný zázrak je na rozprávanie krátky, ale pre mňa absolútne splneným snom. Vždy som túžila mať psíka, ale naši mi moje prianie nechceli splniť. Až raz…

Mala sme krásny Štedrý večer, ale moje prianie – dostať psa – sa opäť raz nesplnilo. Bola som smutná, hoci som tušila, že aj tohto roku sa mi moje prianie nesplní. K tradíciám našej rodiny patrí aj návšteva kostola a polnočnej omše. Počas nej farár rozprával o tom, ako by sme mali podať ruku pocestnému, pomáhať tým, ktorí to potrebujú, ale nielen ľuďom, ale i nemým tváram. Byť k sebe lepší, otvorenejší, vrúcnejší… Páčili sa mi najmä slová venované nemým tváram, hovoril mi z duše, chcem byť veterinárkou a bojovať za zvieratá na všetkých frontoch. Ako sme šli z kostola, snežilo a všade bol pokoj. S rodičmi sme sa rozprávali, aký krásny vianočný večer máme a chválili sme kázeň. Kráčali sme a ja som mala pocit, že z húštia čosi počujem – pískanie, plakanie? Ťažko sa to identifikovalo.

„Mami, nepočujete nič?“
„Čo by si chcela počuť? Veď už takmer celá dedina spokojne odfukuje, je tu absolútny pokoj,“ skočil mame do reči ocko.
„Vianočný pokoj,“ dodala veselo.
Mne to však nedalo pokoj, opäť som začula malé, nesmelé, ale opakujúce sa kňučanie.
„Tu niekto kňučí alebo mraučí, to nebude len tak,“ ani som nepočkala, čo mi rodičia povedia a už som si to šinula priamo do kríkov. Čím viac som sa „brodila“ húštím, tým intenzívnejšie som počula oné zvuky. A bolo to čím ďalej jasnejšie. Určite to bolo šteniatko! A odrazu som ho zbadala. Uviaznuté medzi húštím, uplakané, uzimené, maličké.
„Neboj sa, chrobáčik, hneď sa odtiaľ dostanem. Nekňuč, nechcem ti ublížiť, zoberiem ťa do tepla.“
„Lucka, okamžite sa vráť, čo vymýšľaš,“ zavolal na mňa prísnym hlasom otec.
„Tati, pozri sa,“ zjavila som sa im za chrbtom a držala v náručí malé trasúce sa klbko…
„Och, to je…“ vykríkla zdesene mama.
„Šteniatko…“ pomáham blížnym, nemým tváram… Tak nejako to povedal pán farár, však?
Mama s otcom sa na seba rezignovane pozreli. Bolo im jasné, že z tohto sa tak ľahko nevyzujú.
„Dobre, dobre… súhlasíme…“ dodali obaja.
A ja som bola neskonale šťastná. Konečne som sa dočkala! Usmievala som sa a prihovárala sa malému stvoreniu, ktoré som sa snažila zabaliť do svojho huňatého šálu. „Zdá sa, že sa mu tam páči?“ Povedala mama oveľa jemnejšie. „Ako sa bude volať?“ Opýtal sa otec a jemne pohladil chlpatú guľôčku po hlávke.
„Hope, to znamená nádej a tú som ja, musíte uznať, nikdy nestratila…“
„Tak teda, vitaj v našej bláznivej rodinke, Hope,“ dodala mama a prikryla ju aj svojou rukavicou.

Odvtedy už prešiel rok. Z našej Hope je veľká slečna a myslím to doslova. Vyrástol z nej ohromný pes – zmes labradora, pastierskeho psíka a ktovie čoho ešte. U toho, kto ju nepozná vzbudzuje rešpekt. Je veľmi hravá, inteligentná a všetkých, skutočne všetkých – vrátane mamy a ocina – si obkrútila okolo prsta. Ocko ju má veľmi rád. Verne s ním chodí na huby do lesa – sú to také ich chvíľky. Mamu začala sprevádzať pri behaní a ja jej poviem absolútne všetko – veselé i smutné, čo sa mi v živote udeje. Milujem chvíle, keď ideme spolu na cvičisko a učím ju rôzne kúsky. A ešte spokojnejšie sme, keď sa k nám pridajú dvaja kamoši. Tomáš so svojím Šarkanom. :-)

Páči sa ti článok? Zdielaj ho ďalej...
Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInPin on PinterestEmail this to someone

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *