Očarujúce prekvapenie (Moje “tajné” zápisky)

Autor  |  0 Comments

Prebudím sa do teplého augustového rána a uvedomím si, že dnes ma opäť čaká len úmorné horko, nuda a prázdny byt.  Je len desať hodín a teplomer ukazuje 27 stupňov. Čo budem robiť? Všetci kamaráti sú na prázdninách alebo brigádach a ja trčím doma. A ešte tu. Keby sme sa nepresťahovali na druhý koniec mesta, bolo by to jednoduchšie. Nevravím, že je tu zle, len tu ešte nikoho nepoznám. Teda, ak sa dá vôbec niekoho spoznať, pretože sa tu motajú len malí škôlkári.  Hlavne Maťa mi chýba. Tým, že sme bývali na jednom sídlisku, boli sme spolu takmer každý deň, aj keď sme len na chvíľu vonku pred vchodom pokecali. Teraz je navyše už dva týždne na jazykovke v Barcelone, takže si len píšeme. Ani sa mi z postele nechce…

Predsa sa prekonám, lenivo sa presuniem do kuchyne a zistím, že mama zase nesklamala. Dneska máme žlté lístočky. Oranžové sa asi minuli. Mama má vo zvyku nechávať mi odkazy na malých lepiacich papierikoch, ktoré mi lepí po byte. „Obed máš v chladničke, vyvešaj prádlo a zbehni kúpiť pečivo.“ Áno mami, pomyslím si vlečiac sa do kúpeľne. Práčka ešte perie, takže to má čas.

Sprcha ma trochu preberie. Hodím na seba kraťase s tričkom a rozmýšľam, že by bolo fajn ísť sa niekde okúpať. Ale s kým? Pozriem na net, čo nové a kto je dneska voľný. Možno sa zadarí. Fotka z dovolenky, fotka z dovolenky….. Jediný, kto je voľný je Táňa, ale na ňu v tomto horku fakt nemám náladu. Nie že by mi vadila, ale keď ona tak rýchlo a stále rozpráva. A na všetko čaká odo mňa odpoveď, pritom niekedy strácam prehľad, o čom hovorí. Pár krát som sa dokonca prichytila, ako ju nepočúvam vôbec. Jej to, ale zjavne vôbec nevadilo.

Z mojich úvah a raňajok ma vyrušil až nezvyčajný ruch na chodbe, ktorý sa šíril zo spodného poschodia, konkrétne z bytu pod nami. „Ale veď ten je ešte prázdny. Alebo už nie?“ Nenápadne pozriem von oknom. Pred vchodom stojí veľká dodávka plná nábytku a krabíc. „Hm, dúfam, že to bude zase rodina s k trojročnými deťmi a budem tu už fakt najstaršia.“ pomyslím si otrávene a radšej si zapnem telku. Keď už je takmer obed, spomeniem si, že mám vytiahnuť to prádlo, tak ho rýchlo „vykvačím“ a bežím kúpiť tie rožky. Kúsok od nás máme také malé potraviny s veľmi nepríjemnou pokladníčkou. A zrovna dneska mi tie rožky blokuje….usmejem sa na ňu v nádeji, že bude na mňa milšia, ale keď sa ma spýta tým svojím typickým nepríjemným tónom „To je všetko?“ pochopím, že môj úsmev nezabral. A keď jej podávam desať eurovú bankovku, už mám pocit, že živá z obchodu nevyjdem. Pozbieram mince, ktoré mi doslova nahádzala na ten pult, či čo to je, a už sa na ňu radšej nedívam. „No, aká krava to je sprostá, nech ide robiť do skladu, keď má problém s ľuďmi.“ nadávam si v duchu.

Keď som prišla do vchodu, všimla som si na zemi knihu. Hneď ma napadlo, že ju asi tí noví spodní susedia vytratili pri  nosení vecí z dodávky. Bolo mi blbé ju tam nechať, tak som knihu vzala, že ju vrátim. Mala som  príjemný pocit, že konám dobrý skutok J . Zdvorilo som sa usmiala a zazvonila. Ticho.  V momente, keď som chcela zvoniť ešte raz, dvere sa otvorili a ja sa doteraz čudujem, že som sa udržala na nohách. Predo mnou stála dokonalá bytosť– staršia ako tri roky – oblečená len v kraťasoch so širokým úsmevom a jamkami na lícach. Vlasy mu jemne padali do očí a ja som nevedela, kam sa pozerať…..Doslova som zmeravela zovrelo mi srdce a asi som prestala na chvíľu dýchať. Považovala som sa za dosť pohotovú aj v komunikácii s chalanmi, ale dnes som teda bola za brzdu, len som tam stála a civela. „Ahoj.“ dostala som zo seba a pri pohľade na jeho spýtavý pohľad, som pochopila, že budem musieť pokračovať, tak som len dodala:  „Priniesla som Šváby (tak sa tá kniha totiž volala).“ Ten otáznik v jeho očiach a úsmev na tvári bol  zrazu ešte väčší a mne bolo jasné, že blbšie som zareagovaťani nemohla. V snahe zachrániť situáciu som sa rozhodla, že mu tú knihu proste len podám, aby som netrepla ďalšiu blbosť a pochopí. Lenže ako som mu ju podávala, vypadla mi z mojej spotenej ruky (v druhej som držala desať rožkov v sáčku) a spadla mu na nohu. „Prepáč.“ rýchlo som sa mu ospravedlnila a chcela som knihu dvihnúť, ale predbehol ma, takže sme obaja odrazu čupeli pri tých Šváboch a pozerali na seba….. Myslela som , že sa ani nezdvihnem, ale nechcela som vyzerať roztopene, aj keď už bolo najskôr neskoro, tak som rýchlo vstala , spýtala som sa, či je jeho a chcela som ísť. „Áno. Je moja, asi som ju vytratil, keď som niesol krabicu  z auta. Ďakujem, si zlatá.“ usmial sa a pozrel  na mňa takým pohľadom , že som aj zabudla, kde bývam a šla som nie hore, ale dolu schodmi.  Stihla som mu len roztržito zakričať „Nie je za čo, ahoj.“ Samozrejme som sa ocitla pri  vchode, tak som rýchlo prezrela schránku a čakala, kým zabuchne dvere. Až potom som vybehla hore do bytu. Zrazu ma zaujímalo len jediné  –  zistiť, kto je ten fešák, kvôli ktorému som sa chovala tak nemožne.

Pokračovanie nabudúce.

 

Páči sa ti článok? Zdielaj ho ďalej...
Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInPin on PinterestEmail this to someone

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *