Sľubný výlet (Moje “tajné” zápisky)

Autor  |  0 Comments

Nikdy by ma nenapadlo, že večer, ktorý môže vyzerať tak katastroficky, ako ten náš „nočný lov“ na Mareka, môže dopadnúť tak dobre. Miša sa ukázala ako fajn baba, ktorá je vtipná a navyše zadaná. Teraz neviem, čo ma potešilo viac. V skutočnosti tam nebola s Marekom, ale s Rišom. Netušila som, že Rišo s niekým chodí.

Bavili sme sa v bare asi hodinu a potom sme sa presunuli do druhého. Po ceste sa k nám pridalo ešte pár známych, takže cesta bola zábavná a trochu hlučná. Ochladilo sa, pretože medzitým spŕchlo a ja som mala len ľahkú jarnú bundu – veď outfit nepustí – a teraz sa ukázali jeho nedostatky. Marek si to všimol a veľmi nezáväzne, len tak idúc okolo, prehodil svoju bundu cez moje plecia a išiel ďalej. Chcela som mu ju vrátiť, ale hneď ma s úsmevom odbil, aby som si ju nechala, že on má ešte mikinu a aj tak mu je horúco …. Viac som sa nebránila a užívala si vôňu, ktorej sa neviem nabažiť. Keby bolo v tej chvíli na mne, idem ďalej peši v tej zime aj celú noc.

Samozrejme Miša si hneď všimla, že by som s Marekom ostala najradšej sama. Trochu som sa obávala, že to začne trápne rozmazávať (lebo som ešte nevedela, čo môžem od nej čakať), ale ona mi skôr celý večer trefne a hlavne nenápadne nahrávala. Ale čo jej vyšlo najviac, je plánovanie programu na ďalší deň, do ktorého ma šikovne zaradila. Začala riešiť, či sa nepôjdu na druhý deň poobede prejsť na rozhľadňu. Ja som sa samozrejme tvárila nezúčastnene, ale ona nás hneď zapojila, či nepôjdeme – ja s Maťou – s nimi, že bude sranda. „No ja neviem, ešte musím dorobiť jednu prácu do školy….., ale možno by som to stihla doobeda.“ nechcela som po tej ponuke hneď skočiť a hlavne som chcela vidieť Marekovu reakciu. Ale keď sa usmial a povedal „Jasné, počkám vás pred vchodom.“ zabudla som nielen na prácu, ktorú mám dopísať, ale aj na to, kam chodím do školy.

Ani som poriadne nespala, ako som sa tešila na poobedie. Nedokázala som sa na nič sústrediť. Počasie bolo úžasné už od rána. Hneď ako som sa zobudila, písala som Mati, nech príde o trochu skôr, aby mi pomohla vybrať, čo na seba. Dlho neodpisovala. Asi až za hodinu mi pípla odpoveď: „ Sáruš, nehnevaj sa, nemôžem ísť. Zobudila som sa s takou nádchou, že sa neviem z postele postaviť. Pozdravuj a uži si to. Večer píš, ako si dopadla.„ No super. A teraz čo? Hneď som jej písala, že nejdem ani ja. Maťa ma však presvedčila, že takúto príležitosť si nemôžem nehať ujsť. Bez nej sa mi tam nechcelo. Navyše som potrebovala nejakú spojku.

Dohodli sme sa na tretiu a ja som ešte o pol bola na tom tak, že sa na to vykašlem a nikam nejdem. Ale kedže Maťa ma pozná a mala správne podozrenie, že by som zdupkala, začala mi vypisovať a doslova ma vyhnala z domu. Keď som prišla pred vchod, už ma čakal. Neviem ako to ten chalan robí, ale aj v teplákoch vyzerá super. Postupne sme sa všetci pozbierali (bolo nás tuším sedem) a vyrazili sme na rozhľadňu. Keď sa Miša dozvedela, že Maťa s nami nejde, hneď sa ma ujala aj s Rišom a zapojili ma do debaty. Ani na chvíľu mi nedali pocítiť, že by som bola medzi nimi nová alebo cudzia, či navyše…. cítila som sa s nimi strašne pohodovo a fajn. Celý čas som jedným okom pokukovala po Marekovi a zdalo sa mi, že aj jeho som párkrát prichytila ako ma pozoruje. Ale bližšie sme sa k sebe dostali až pri studničke, kde sme si spravili menšiu prestávku. Išla som si opláchnuť ruky a na chvíľu som si tam sadla na lavičku, aby som skontrolovala telefón, či mi mama nevolala. Zdalo sa mi, že niekto prichádza, tak som zdvihla oči od telefónu a vtom Marek veselo skočil na lavicu vedľa mňa. Začali sme sa baviť o všetkom možnom, celkom spontánne a uvoľnene, akoby sme sa poznali roky. Ani neviem, koľko sme sedeli. Odrazu sme stíchli a on sa na mňa pozrel pohľadom, ktorým akoby skúmal, či ma môže pobozkať. Vedela som, že o pár sekúnd spoznám ako chutia jeho pery. Bol tak príjemne a zároveň znervózňujúco blízko až ma chytila akási nepochopiteľná panika. „Mali by sme ísť, už na nás čakajú.“ počula som svoj hlas, ale neviem, prečo. Prečo som vôbec niečo hovorila? Veď teraz som mala byť ticho! Vzal ma za ruku a pomohol mi vstať. „Máš pravdu. Poďme.“

 

 

 

Páči sa ti článok? Zdielaj ho ďalej...
Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInPin on PinterestEmail this to someone

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *