Príhovor na stužkovú

Autor  |  0 Comments

Vážený pán riaditeľ, vážení profesori, milá pani profesorka triedna, drahí rodičia!

Keď sme pred štyrmi rokmi nastúpili na gymnázium bola nám táto chvíľa taká vzdialená… S očakávaniami sme hľadeli na nových spolužiakov, učiteľov, ktorých sme mali odrazu oslovovať ctihodným „profesor“, boli sme zaskočení tým množstvom učenia, o ktorého význame sme niekedy (trochu!) pochybovali a mali ho zvládnuť ľavou zadnou…

Viac, ako na učenie, sme sa tešili na prvé lásky s veľkým L, chuť miešaného drinku a niektorí (mamy a ockovia prepáčia), aj na prvú cigaretku. Nevedeli sme sa dočkať, kedy konečne vstúpime do sveta dospelých… A dnes, keď tu stojíme, máme hrdlo zovreté a opäť sa cítime, ako tí malí, neistí prváci, ktorým bolo treba pomôcť, poradiť, pofúkať líce, keď nás zradili prvé lásky alebo nešla algebra. Máme byť dospelí, obzrieť sa za detstvom a ísť v ústrety ešte väčším dobrodružstvám. Zoči voči sa stretnúť SO SKUTOČNÝM ŽIVOTOM…

Dnes večer, viac ako inokedy vnímame, že niečo krásne sa pre nás končí a niečo, veríme, že rovnako pekné, sa začína. Či chceme alebo nie, obzeráme sa do minulosti a chceme Vám povedať: ĎAKUJEME.

Milí naši profesori a profesorky,
ďakujeme, že ste nám otvorili obzory poznania, zoznámili nás s ľuďmi, ktorí toho napísali, objavili, vyskúmali tak veľa, až sa dostali do učebníc (nie vždy sme každého z nich chceli spoznať, ale Vy ste si trvali na svojom). Napokon sa pre niektorých z nás stali letmými známymi, pre iných priateľmi, ďalším ukázali ich životné smerovanie. Naučili ste nás veci nielen vidieť, ale o nich aj premýšľať, nielen sa pýtať, ale tiež nájsť odpovede. Neuspokojiť sa s „nedá sa“, ale hľadať všetky možné riešenia. Sme radi, že tu dnes môžeme s Vami byť, lebo bez Vás by sme neboli sami sebou.

Milá pani triedna,
prepáčte, ak sme Vám pridali vrásky na tvári tým, že sme mali občas priveľa neospravedlniteľných hodín, ale to viete, choroba si nevyberá. :-)
Ďakujeme Vám, že ste pri nás stáli, zastali sa nás, keď bolo treba, očami triednej mamy pokarhali, ak to bolo nevyhnutné. V každom z nás ste zanechali svoj nezmazateľný odkaz.

Drahí rodičia,
to, že tu dnes stojíme, je predovšetkým Vaša zásluha. Premýšľam… Môže jednoduché „ďakujeme“ dokonale vyvážiť hodiny vášho bdenia, keď sme v noci boli chorí alebo sa nie a nie vrátiť z večerného žúru? (Čo vtedy milujúci rodič prežíva sme celkom nechápali, veď sme predsa boli s partiou…?) V mysli sa nám vynára, ako ste nám pomáhali s prvými písmenkami, projektmi do školy, radili nám, ktorú báseň si vybrať na súťaž v recitácii, alebo ako najlepšie zvládnuť tvrdého súpera vo futbale. Spomíname si na tie nekonečné diskusie, či je dôležitejšie ísť na rande, alebo sa dokonale pripraviť na písomku z matematiky… Ale aj na ohromnú úľavu, keď ste nám odpustili a dali šancu pri našich prvých životných kotrmelcoch, ponúkli svoju náruč, keď naše srdce zlomila prvá láska. Vaše „neboj sa, to zvládneš“ budeme mať navždy v srdci a budeme si ho opakovať vždy, keď nás bude čakať akákoľvek skúška.

Ďakujeme, že ste chceli vedieť, kde a kedy sa nachádzame, aj keď nám to – občas – hrozne liezlo na nervy… pretože, dnes už vieme, že to robí len milujúci rodič… Mami, ocko… máme 18, ale navždy chceme ostať vašim dieťaťom, ktoré vám vždy dá vedieť kde je, a čo robí.

Ďakujeme, že ste vždy boli bezvýhradne milujúci, bezvýhradne trpezliví a chápaví. Pocit, že sme vami milovaní bude s nami kdekoľvek a pomôže nám prekonať čokoľvek, čo si pre nás život prichystá…

Stužka, ktorú nám dnes pripnú, nie je pre nás iba symbolom úspechu, zavŕšenia stredoškolského štúdia a vstupu do sveta dospelých, ale i symbolom, že sme mali pri sebe milujúcich rodičov, skvelých profesorov a perfektných spolužiakov.

 Ďakujeme, milí hostia, že ste tu dnes s nami a želáme Vám pekný večer!

 

 

Páči sa ti článok? Zdielaj ho ďalej...
Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInPin on PinterestEmail this to someone

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *